S manželom som už 12 rokov a z toho 3 roky sme manželia. Náš vzťah bol zo začiatku ako každý, plný zamilovanosti. Vzhľadom na to, že som si v detstve prešla ťažkým obdobím, tak po rokoch prišli depresie, v tom čase sme spolu boli už 6 rokov, takže ma neprekvapilo, že sa manžel snažil byť mi oporou čo najviac mu to šlo. (Už od začiatku vzťahu bol v tomto iný, taký neomalený a vždy hovoril, že nevie čo povedať, robiť, atď.) Ja začala chodiť na terapie, kam so mnou chodil aj manžel, naozaj to pomohlo a mala som pocit, že mi viac rozumie. Z terapií mi bolo povedané, že má vraj manžel asperger syndróm a preto nechápal a nerozumel. Tak som si povedala, fajn vyriešené, budem mu všetko viac vysvetľovať a pôjde to. Po 8 rokoch vzťahu prišiel s tým, že celých 8 rokov nás mal 2. No rana z čistého neba… pralo sa vo mne, či mu odpustiť alebo nie.

Nakoniec som mu odpustila (čakala som s ním dieťa, ale on to zatiaľ nevedel), ale on potom začal byť zlý (nadával mi), a že chce byť s tou druhou atď… tak som mu povedala nech si za ňou ide. … ani raz mi nedal pokoj, stále ma len urážal a ponižoval a za 3 mesiace za mnou priliezol, že chce byť so mnou. (To už o dieťati vedel). Povedala som mu, že sa musí veľmi snažiť, aby som s ním bola po tom všetkom. (Ja blbá, asi hormóny alebo ja fakt neviem čo ma to napadlo). Nu čo, snažil sa, dala som mu šancu a vzala si ho…. Bohužiaľ som pár mesiacov po svadbe potratila. Kúpili sme baraček, ktorý sme si začali opravovať. Všetko bolo celkom fajn, pretože veľa vecí si zvládnem urobiť sama. Potom som znova otehotnela. Manžel sa nezaujímal, nemal starosť, len mi všetko vyčítal. Keď sa malý narodil držal sa ďalej. Hovorila som si, že ho asi stále bolí strata prvého a že sa to spraví.

Do roka sa narodil malému súrodenec. Manžel sa po pár mesiacoch začal zapájať a vyzeralo to, že už je zase všetko dobré. Avšak teraz (po roku), posledné 3 mesiace sa chová opäť hrozne. Len mi nadáva, uráža ma. Nič nerobí, len sedí doma a pozerá do počítača. Na deti kašľa (myslí si, že keď s nimi 10 minút blbne, že to stačí). Ja som tá najhoršia a neschopná, pritom doma robím všetko. Deťom sú 2 roky a 1 rok, takže sa starám o ne, o domácnosť, varím, a ešte vo voľných chvíľach dorábam rekonštrukciu na baráku svojpomocne (takže ja sama). Rozčúli ho úplne všetko, hovorím s ním slušne, vždy ho poprosím keď niečo potrebujem, ale on väčšinou po mne začne revať a urážať ma. Hovorí mi, že sa mám ísť liečiť, pretože po ňom chcem, aby sa zapojil do domácnosti, keď nič nerobí. Že som labilný, keď mu poviem, že len sedí pri počítači. Milovala som ho a milujem, ale už mi tak rozdrvil srdce, že som psychicky úplne v koncoch. Vracia sa mi aj späť moje detstvo a to som to po terapiách mala aj uzavreté.